Nízke Tatry – Ďumbier /2.046 m.n.m. /   26.07.2015

Najrozsiahlejším národným parkom na Slovensku je národný park Nízke Tatry. A najvyšším vrcholom Nízkych Tatier je Ďumbier. Po česky Zázvor, po anglicky Ginger. Je to trochu zavádzajúce používať pri rozhovore o tejto turistickej akcii český názov, lebo povedať niekomu ,že „bol som včera na Zázvore“ neznie ako turistická akcia, ale skôr ako jedálny lístok pre ľudožrútov z predchádzajúceho dňa.

My sme sa na vrchol tohto kopca vybrali z horského strediska Srdiečko-Trangoška. Je to najpohodlnejšia trasa. Ale účelom nebolo niečo si nedajbože uľahčovať, chceli sme tam skrátka vyliezť z južnej strany. Taký bol pôvodný zámysel. A keď sa niečo vymyslí, tak sa to má aj dodržať. Také má náš oddiel pravidlá. Našu dodávku zvanú aj „búda“ sme odstavili na parkovisku a po krátkej porade a privítaní nového člena nášho oddielu Danky sme začali stúpať smerom do kopca. Popri ceste sme postretli polená pripravené na kôpke vedľa chodníka pre odvážlivcov, aby ich za symbolickú odmenu vyniesli na chatu. Odmena bola jeden čaj na chate zdarma. Bez rumu. Roman sa hneď podujal a vyhodil si poriadny klát na plece. Ostatní si klát nevyhodili na plece, lebo vraj čaj nepijú. A možno to malo iný dôvod. Nevedno. Krátku prestávku sme si dali pri odbočke k Jaskyni mŕtvych netopierov. Nešli sme tam nazrieť ,lebo vstupy sú limitované a nechceli sme sa zdržiavať. Našim cieľom bolo dostať sa hlavne na Štefánikovu chatu. Tam sme si chceli dať niečo na pitie a okoštovať kapustnicu, ktorú tam varia. Roman tam chcel hlavne zhodiť to poleno, ktoré celý čas na pleci vláčil. A možno aj ten čaj by si dal, ale rozhodol sa pre iný nápoj. Štefánikova chata ja azda najpopulárnejšia chata v Nízkych Tatrách. Ako mnoho iných horských chát, aj táto bola za povstania využívaná partizánmi. Za to sa jej dostalo odmeny od Nemcov v podobe vypálenia. Odohrali sa tu dosť prudké boje, o čom svedčí aj pamätník padlých partizánov, ktorý leží neďaleko chaty. Je tam aj taký malý guľomet, ale asi nefunkčný. Fakt sme neskúšali.

Po malom občerstvení na chate sme sa vydali plní optimizmu na vrchol. Je to pomerne nenáročná, ale príjemná túra. Moc sme sa neponáhľali, skôr sme si to vychutnávali. To naše vychutnávanie sa veľmi nepozdávalo zájazdu slovinských dôchodcov, ktorí nás úplne drzo predbehli. V sedle pod vrcholom sme ich však dobehli a vyzerali mnohí tesne pred infarktom. Nuž čo. Práca chvatná, málo platná !Neviem ,či takéto porekadlo majú aj Slovinci, ale prekladať sme sa to nechystali. Iba sme ich trochu škodoradostne pozorovali. Zo sedla sme po desiatich minútach chôdze stáli na vrchole. Výhľad bol nádherný. Pár spoločných fotiek na vrchole, neodmysliteľné plechovkové „vrcholové“ pivo a poďme nadol. Znovu krátka zastávka na Štefánikovej chate. Trošku relaxu, trochu mudrovania a spriadania plánov na ďalšiu turistickú akciu. A potom trochu unavení, ale šťastní sme nasadli do „búdy“ a hurá domov machrovať.