Malá Fatra – Veľký Kriváň /1.709 m.n.m. /   13.09.2015

Výstup na malofatranský Veľký Kriváň bol pre náš turistický oddiel výnimočný tým, že sme boli v domácom prostredí. Aspoň tak tomu hovoria športovci, keď hrajú na vlastnom ihrisku. My Malú Fatru považujeme za domáce ihrisko, lebo  sme tu doma. Keďže najvyšší vrchol Malej Fatry je pomerne ľahko dostupný (možno aj najdostupnejší medzi ostatnými najvyššími vrcholmi nášho programu), rozhodli sme sa, že si výlet predĺžime. A urobíme aj časť hrebeňovky. Ráno sme sa vyviezli autobusom pod výťah do Vrátnej doliny. Tam sme si zadovážili v pokladni lístky na lanovku a nastúpili sme na jednu z prvých kabínok nahor. Vyviezlo nás to až do Snilovského sedla. Odtiaľ  je to už len asi 20 minút chôdze. Jedinou prekážkou bol dosť silný vietor. Ale nás také niečo predsa nemôže odradiť! Zapli sme si vyššie gombíky a zipse na golieroch a nech si fučí. Na vrchole sa urobilo pár fotiek a začal hlavný bod programu: hrebeňovka. Počasie až na ten vietor bolo pekné, viditeľnosť výborná a slnko svietilo ako na objednávku. Ale aj to môže byť zradné. Po hrebeni sa kráča väčšinou východo-západným smerom. To znamená že na južnú slnečnú stranu sme celý deň boli otočený ľavou stranou tváre. A kto sa veru nenatrie krémom na konci túry má pol hlavy opálenej a pol hlavy bledej. Sám som to kedysi pred pár rokmi zažil. Viem o čom hovorím. Sa na mňa potom doma trochu uškŕňali!

Chodník medzi Veľkým Kriváňom a Malým Kriváňom je pohodlný a každú chvíľu poskytuje pekné výhľady, naľavo na Veľkú Fatru a napravo na Oravské Beskydy a Kysuckú vrchovinu. Obzvlášť sme obdivovali Ľadonhoru, na ktorú sa každoročne organizuje Štefanský výstup a ktorý stál na počiatku založenia nášho oddielu. Z Malého Kriváňa sme po hrebeni postupne prešli cez Stratenec , Biele skaly až na Suchý vrch. To bol záver hrebeňovky. Potom sme sa už len spustili dolu svahom do sedla a traverzom sme dorazili na chatu pod Suchým. Varia tam výbornú fazuľovú polievku. My sme okoštovali vraj „jelení“ guláš a baraniu polievku. Posedeli sme, pár zaslúžených pivečiek sme dali a družne podebatovali. I pobrali sme sa zostupujúc po horskej ceste do Nezbudskej Lúčky. Odtiaľ sme podľa pôvodného plánu chceli ísť vlakom do Varína. Vlak sme však nestihli a doteraz vlastne neviem prečo. Asi sme ani nechceli. A tak sme šli pešo až do Gbelian, kde sme v hostinci „U Žiaka“ akciu oficiálne ukončili. Skrátka doma ja doma a domáca základňa je nadovšetko. Monika s Romanom ešte stále nemali chodenia dosť a rozhodli sa jednohlasne ( to znamená Monika rozhodla a Roman už len  zahlasoval) ,že pôjdu pešo až do Tepličky.  Tomu sa hovorí ortodoxní turisti. Okamžite sme si z toho vzali príklad  a išli sme domov pešo tiež.