Malé Karpaty - Záruby /767 m.n.m. / 21.03.2015
Niektorí odborníci tvrdia, že vrcholom kvality slovenských vinárskych oblastí je oblasť Malých Karpát. A ich najvyšším vrcholom je kopec zvaný Záruby. Keďže v turistickom oddiely nemáme špecialistov vínkarov, rozhodli sme sa, že preskúmame len ten kopec. V dopoluďnajších hodinách sme naskákali v Gbeľanoch do dodávky a v pohodovom tempe ( dodržiavajúc všetky ustanovenia cestnej premávky ) sme cestovali Považím do Smoleníc. V Smoleniciach sme mali rezervované ubytovanie v penzióne Eden. O to sa významnou mierou postaral Juro, za čo sme mu boli veľmi povďační. Nebolo to ubytovanie v štýle "podnikateľského baroka ", ale bolo tam útulne a čisto. Každopádne za tých pár európskych korún, ktoré za to tá dievčička chcela, sme to očakávali horšie. Výstup na Záruby sa dá urobiť z viacerých smerov. My sme sa rozhodli urobiť taký okruh so štartom v Smoleniciach a návratom do Smoleníc. Samotný výstup je pomerne nenáročná prechádzka prekrásnymi malokarpatskými lesmi. Spravidla sa kráča pomaly v miernom tempe družne debatujúc s ostatnými členmi výpravy. Iba posledných 20 minút je trochu v prudšom stúpaní. Začína to v Čertovom žľabe a končí na vrchole. V tomto úseku sme obzerali množstvo polámaných stromov po veternej smršti. My sme tú kalamitu pozerali v nemom úžase. Len Miro nahlas ľutoval, že nemá pri sebe motorovú pílu. Na vrchole sme pobudli asi pol hodinu. Pojedli a popili to, čo sme mali so sebou a pustili sa trochu inou trasou dolu. Cestou dolu Miro zase spomínal pílu. Zaujímavosťou masívu Zárub je to , že sa v ňom nachádza Smolenický kras. Najznámejším krasovým útvarom je jaskyňa Driny. Tú sme nenavštívili z časových dôvodov, ale niekedy sa tam určite odskočíme pozrieť. Veľkým priekopníkom jaskyniarstva v Smolenickom krase bol Štefan Banič, vynálezca padáka, ktorý je smolenickým rodákom. Jeho syn, Ján Banič, je zapísaný v dejinách ako objaviteľ jaskyne Driny. Nuž čo, potatil sa. Zostup sme ukončili pri Smolenickom zámku. V blízkom bufete sme si dopriali čapované pivečko, ktoré chutilo znamenito. Popíjajúc pivo sme pozerali na zámok a čudovali sa, že ako takú nádhernú stavbu dokázali naši predkovia postaviť bez laserových nivelákov , akrylátu, polyretánovej peny a polystyrénu. Večer sme dorazili do nášho penziónu, kde sme si v priľahlej " picérii" dali večeru. Na to, že to bola " picéria" , mali tam úžasný výber jedál a taktiež chuť a kvalita boli na veľmi vysokej úrovni. Po večeri sme ešte chvíľu mudrovali. Zuzka už bola unavená a keďže mudrovala najmenej, tak sa rozhodla, že si ide do svojej izby podriemať. Aké bolo naše prekvapenie ,keď sa po hodnej chvíli vrátila. Nemohla otvoriť dvere na ubykácii. Ešte väčšie prekvapenie bolo , keď nám to išla predviesť. Museli sme konštatovať, že kľúč je dobrý, len sa dobýja do iných dverí. Uznanlivo sme skonštatovali, že po dvoch čajoch a ešte k tomu bez rumu netrafiť do dverí je naozaj úctyhodný výkon. Ešte pri raňajkách na druhý deň sme sa na tom bavili. Noc prebehla v pokoji. Neviem prečo, ale stále som mal pocit, že niektorí tie píly predsa len vzali so sebou a pílili do rána.