Malé Karpaty - Záruby  /767 m.n.m. /   21.03.2015

Niektorí  odborníci tvrdia, že  vrcholom   kvality  slovenských  vinárskych  oblastí je  oblasť  Malých Karpát.   A  ich  najvyšším vrcholom  je kopec zvaný Záruby. Keďže v turistickom oddiely nemáme  špecialistov vínkarov, rozhodli sme sa,  že  preskúmame len ten kopec. V dopoluďnajších hodinách sme  naskákali v Gbeľanoch  do dodávky a  v  pohodovom tempe ( dodržiavajúc všetky  ustanovenia cestnej premávky ) sme cestovali Považím do Smoleníc. V  Smoleniciach  sme   mali  rezervované  ubytovanie v penzióne Eden. O to    sa významnou mierou  postaral Juro, za čo sme mu boli  veľmi povďační. Nebolo  to  ubytovanie  v štýle "podnikateľského baroka ", ale bolo tam útulne a čisto. Každopádne za  tých  pár  európskych korún, ktoré za  to  tá  dievčička  chcela, sme to  očakávali horšie. Výstup na  Záruby  sa  dá urobiť  z  viacerých smerov. My  sme sa rozhodli urobiť  taký okruh so  štartom v Smoleniciach a  návratom do Smoleníc. Samotný  výstup je  pomerne  nenáročná  prechádzka  prekrásnymi malokarpatskými  lesmi. Spravidla  sa  kráča pomaly v miernom tempe družne  debatujúc s ostatnými členmi výpravy. Iba  posledných 20 minút je  trochu v  prudšom stúpaní. Začína  to v  Čertovom  žľabe a  končí na vrchole. V tomto úseku sme  obzerali množstvo polámaných  stromov po veternej   smršti. My  sme tú   kalamitu   pozerali  v  nemom úžase.  Len Miro  nahlas   ľutoval,  že nemá  pri  sebe  motorovú  pílu.  Na vrchole  sme pobudli asi pol hodinu. Pojedli  a  popili to, čo sme  mali so  sebou  a pustili  sa  trochu inou trasou  dolu. Cestou dolu  Miro zase  spomínal  pílu. Zaujímavosťou  masívu  Zárub  je to , že  sa v ňom  nachádza  Smolenický  kras. Najznámejším  krasovým útvarom  je  jaskyňa Driny. Tú sme nenavštívili z časových dôvodov, ale niekedy sa  tam  určite  odskočíme  pozrieť. Veľkým priekopníkom  jaskyniarstva v  Smolenickom krase bol  Štefan Banič, vynálezca padáka, ktorý je smolenickým rodákom. Jeho syn, Ján Banič,  je zapísaný v dejinách ako objaviteľ jaskyne Driny. Nuž čo, potatil sa. Zostup sme ukončili pri Smolenickom zámku. V blízkom bufete sme si dopriali  čapované pivečko, ktoré chutilo  znamenito. Popíjajúc pivo sme pozerali na zámok a čudovali sa, že  ako takú  nádhernú  stavbu dokázali  naši  predkovia  postaviť  bez laserových nivelákov , akrylátu,  polyretánovej  peny a  polystyrénu. Večer  sme  dorazili do nášho penziónu, kde  sme  si  v priľahlej " picérii"  dali večeru. Na  to, že to bola  " picéria" , mali  tam  úžasný výber  jedál  a  taktiež  chuť  a kvalita  boli  na veľmi  vysokej úrovni. Po večeri  sme ešte chvíľu mudrovali. Zuzka už  bola unavená a keďže mudrovala najmenej, tak  sa  rozhodla, že si  ide do  svojej izby  podriemať.  Aké bolo naše prekvapenie ,keď sa  po hodnej chvíli vrátila. Nemohla  otvoriť  dvere  na ubykácii. Ešte väčšie prekvapenie bolo , keď nám to išla predviesť. Museli sme konštatovať, že kľúč je dobrý,  len sa  dobýja do iných dverí. Uznanlivo  sme  skonštatovali, že  po  dvoch  čajoch a ešte  k  tomu  bez rumu  netrafiť  do  dverí  je naozaj úctyhodný výkon. Ešte  pri  raňajkách na  druhý deň  sme  sa na  tom  bavili. Noc  prebehla  v  pokoji. Neviem  prečo, ale  stále som  mal pocit, že niektorí tie píly predsa len vzali so sebou a pílili do rána.