Kremenec /1221 m.n.n/ 6.8.2016 - 8.8.2016   

Vo vlastivede sme sa učili, že najvýchodnejšou obcou na Slovensku je Nová Sedlica. Je to malá dedinka na „ďalekom východe“, odkiaľ sa už nedá ísť nikam iba naspäť. Je preto iba logické, že východiskovým miestom pre výstup na najvýchodnejší bod Slovenska je práve tu. A najvýchodnejším bodom je práve kopec Kremenec. Stretávajú sa tu hranice troch krajín: Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Je celkom zábavné absolvovať v priebehu jednej minúty návštevu troch krajín. Ale pekne po poriadku.Výstup na Kremenc sme naplánovali na viac dní, pretože je to dosť dlhá trasa dostať sa do tak vzdialeného kúta našej vlasti. Odcestovali sme už v piatok popoludní a ubytovali sme sa v Humennom, kde sme ešte v ten večer naplánovali postup na najvýchodnejší bod republiky. Skoro ráno sme a vydali na cestu do Novej Sedlice. Začína sa od domčeku miestnej informačnej kancelárie, ktorá vyzerá skoro ako novodobá funkcionalistická horáreň. Tam sme odparkovali autá a svižným krokom sme sa vydali k cieľu našej cesty. Trasa vedie po dobre značenom chodníku cez nádherné bukové lesy. Je to naozaj asi jedna z posledných divočín v strednej Európe. Nikde nikoho a úžasné ticho.Samotný výstup nie je až taký náročný. Nemilým prekvapením pre turistov, ktorý nepreštudujú podrobne mapy je, že po počiatočnom stúpaní keď už máte pocit,že vrchol je na dosah, príde prudké klesanie na zhruba rovnakú výškovú úroveň z ktorej sa pôvodne začínalo. Zostup vedie do údolia rieky Stužica. Možno dôvod na drobné šomranie, prípadne nesmelé protesty. Ale samotné údolie rieky Stužice stojí za túto zdanlivo nezmyselnú námahu. Dostanete sa do absolútne nedotknutého pralesa, kde stromy rastú tak, ako by človek ani neexistoval. Sú tu staré majestátne buky a jedle. Les rastie, omladzuje sa a umiera na jednom mieste tak, ako pred dlhými stáročiami. Je zvláštny pocit pocestovať v čase smerom dozadu a vidieť ako vyzeral karpatský les možno v čase Rimanov, keď tu ešte nebolo nič a starí Slováci sa ešte len zamýšľali, že či ako národ majú vzniknúť a ako by sa asi mali volať. A či už ozaj sa na nejaké územie zvané Slovensko vôbec terigať.Nie je preto vôbec prekvapením ,že v týchto lesoch možno zahliadnuť medveďa, vlka, rysa, mačku divú, ba dokonca zubra hôrneho, ktorý sa tu vyskytuje vo voľnej prírode iba na tomto území v rámci Slovenska. Od údolia Stužice sa stúpa už len nahor až na samotný Kremenec. Posledný úsek sa ide rovnobežne so slovensko-ukrajinskou hranicou. Niektorí majú samotného stúpania dosť, iní zase roztopašne skáču zo Slovenska na Ukrajinu, z Ukrajiny na Slovensko a zase poďho nazad.Na samotnom vrchole je postavený trojhranný stĺp s nadpismi a štátnymi znakmi Slovenska,Poľska a Ukrajiny. A keď sa okolo neho prejdete,tak za minútu navštívite tri štáty.My sme namiesto trajdania zo štátu do štátu si radšej sadli na kamene a pustili sa do zásob nesených v batohoch.Cesta nazad vedie po hrebenina slovensko – poľskej hranici a v sedle Čierťaž hranicu opúšťa a púšťa sa smerom do Novej Sedlice. Cestička po hrebeni je veľmi zaujímavá a obsypaná čučoriedkami. Zhruba v polovici sme narazili na pamätník hrobu sovietskeho vojaka z II. svetovej vojny. Bol to poručík Gladyšev. Mal 20 rokov. Pamätník bol už trochu nachýlený, patrilo by sa to asi málinko opraviť. Dumali sme,že nabudúce vezmeme zo sebou nejaké drobné náradie a pár hmoždiniek.Pri odbočke na Čierťaži sme skoro prišli o polovicu truristického oddielu, lebo takmer zabudli odbočiť. No čo už, aj v Poľsku je vraj pekne.Nakoniec sme úspešne zišli do Novej Sedlice a presunuli sa autom do Humenného. Po zaslúženej sprche a drobnom odpočinku sme vyrazli do ulíc na večeru a skončili na námestí pri budove , kde zúrila nejaká diskotéka. Tie latinsko-americké melódie v podaní východoslovenskej skupiny o troch ľuďoch zneli veľmi zvláštne. Mne osobne to zmenilo pohľad na tento hudobný žáner asi na celý život.