Vysoké Tatry – Kriváň /2.495 m.n.m. / 01.09.2015
Stáva sa už pomaly tradíciou, že na Deň ústavy Slovenskej republiky , kedy je štátny sviatok a tým pádom voľno, kroky mnohých turistov vedú na Kriváň. Ja to najfotografovanejší a najviac ospevovaný slovenský kopec. Vraj vyzerá rovnako nech sa naň pozeráte z ktorejkoľvek strany. Furt rovnako krivý. Možno aj preto sa dostal na rubovú stranu mincí európskych halierov. Aj tie mince môžete obzerať z ktorejkoľvek strany. Stále sú rovnaké.
Náš turistický oddiel sa rozhodol tiež si uctiť Deň ústavy výstupom na tento národný kopec. Rozhodnutie to nebolo jednoduché, pretože niektorí naši členovia ešte v takej nadmorskej výške neboli. Ale všetko je v živote raz po prvýkrát. Výpravu sme začali na platenom parkovisku pri Troch studničkách. Tam nás ujo vyberač obral o päť európskych korún a s víťazoslávnym úsmevom nám figliarsky a tajnostkársky oznámil, že teraz tu už môžeme parkovať celý deň. Dosť nápadne kríval na jednu nohu a podopieral sa palicou.Ale keď bolo treba, vedel sa pustiť aj do cvalu, až mu zpod palice kamene fŕkali. Celý pôsobil takým dobráckym dojmom, že pri platení som nemal pocit ako keby som platil ofučanému zdieračovi, ale ako keby som prispieval na obživu veteránovi z prvej svetovej vojny.
Po týchto „vstupných slávnostiach“ sme sa rezkým krokom rozbehli v ústrety turistickému dobrodružstvu. Naše tempo však po chvíľke predsa len spomalilo, lebo začalo už celkom slušné stúpanie. Dali sme si malú prestávku pri partizánskych bunkroch. A i po kalíšku sme si dali. Potom už nasledovalo len stúpanie do kopca. Bolo veľmi teplo a zásoby vody sa povážlivo míňali. Po ceste sú síce dve studničky- pramienky, ale v tomto suchom roku ledva slzili. Trochu väčšiu prestávku sme dali v Daxnerovom sedle. Tam je potrebné si oddýchnuť, lebo potom už cesta na vrchol vedie po dosť rozmrvených a miestami vyšmýkaných skalách. Tam sa treba mať trochu na pozore! Najmä za mokra! Nakoniec po všetkých týchto útrapách a nástrahách sme sa ocitli na vrchole. Bol to zaslúžený pocit víťazstva. A odmenou bol nádherný výhľad na prekrásnu slovenskú diaľ. A aj na všakovaké plesá.
Tradíciu národných výstupov na Kriváň zaviedli štúrovci. 16. augusta 1841 národovci v spoločnosti Ľudovíta Štúra vystúpili na vrchol. Takže možno povedať, že štúrovci boli v podstate aj priekopníci slovenskej turistiky. Pretože neostalo len pri tomto výstupe, ale nasledovali ďalšie a ďalšie. Vymenovať všetkých čo sa zúčastnili týchto národných výstupov by trvalo dlho. Za všetkých možno spomenúť takých velikánov nášho národného buditeľstva ako Hurban, Hodža, Francisci, Janko Kráľ atď.
A preto na vrchole Kriváňa nemá človek pocit iba toho víťazstva a prekonania samého seba, ale aj mierny závan slávnej histórie a národnej hrdosti. Skrátka treba to zažiť.
Cesta nadol ubiehala pomaličky ,ale isto. Aj ten zostup dal zabrať. Pri aute na parkovisku ešte niektorí navrhovali, že sa zastavíme zase v Belej na pivečku. Ale po ceste väčšina oddielu od únavy podriemkávala a v Belej už nikto na posedenie ani nepomyslel. Bolo to kondične náročné. A preto patrí uznanlivá pochvala pred naštartovanou dodávkou všetkým zúčastneným.
Na záver ešte jedna povesť ako prišiel Kriváň k svojmu vzhľadu. Kedysi dávno bol Kriváň rovný a štíhly kopec. Fešák nad fešákov! Ani meno nemal terajšie, ale možno Rováňom ho zvali. Alebo tak nejako. Dnes už nikto nevie jeho pôvodné meno. A stalo sa to, že raz si jeden anjel zaumienil, že si ide poobzerať svetskú krásu a tak ho to zaviedlo aj nad Tatry. Ako tam tak poletoval, zavadil krídlom o vrchol končiara a vykrivil ho. A odvtedy je Kriváň krivý. Aké škody napáchala táto nehoda na anjelovom krídle povesť neuvádza. Možno sa už naučil lepšie lietať, lebo Kriváň je len jeden. A hlavne náš!