Štiavnické vrchy – Sitno  /1.009 m.n.m. /   15.11.2015

Vrch, ktorý je snáď najviac v povestiach spomínaný, je Sitno. Drvivá väčšina ľudí pozná povesť o sitnianskych rytieroch ,ktorí čakajú v útrobách tohto vrchu a budú  bojovať , keď bude Slovákom najhoršie. Taktiež mnoho iných povestí z čias tureckých nájazdov, napríklad o sitnianskom vatrárovi, ktorý sledoval okolitú krajinu z vrcholu a dával znamenie o blížiacom sa nebezpečenstve zapálením vatry.

Štiavnické vrchy sú sopečného pôvodu a samotné Sitno je bývalá sopka. Takže na vrchu horela pred miliónmi rokov onakvejšia vatra. Záujem ľudí o tento kopec bol už minimálne od doby bronzovej. Zachovali sa zvyšky hradu. Cez hradisko a jeho okolie sa postupne vystriedali ľudia lužickej kultúry, Kelti, Slovania. Veľký záujem o Sitno a jeho okolie mal aj prírodovedec Andrej Kmeť. Výskumu sa venoval oduševnene celý život. Z hľadiska turistického je zaujímavosťou, že už v roku 1860 existoval v Banskej Štiavnici „Sitno klub“ prvý známy turistický spolok na Slovensku. Jedným z jeho najaktívnejších členov bol Edmund Téry, ústredná postava tatranského horolezectva.

My sme sa vybrali na vrchol trasou nevyžadujúcou horolezecké skúsenosti. Začali sme od Počúvadlianskeho jazera. Kráčali sme po peknom chodníku nenáročnou trasou. Na vrchol je to z parkoviska iba štyridsať minút. Bolo dosť mizerné počasie, ale nás to neodradilo. Po zhruba pol hodinke kráčania do kopca sme dorazili na Tatársku lúku. Tam sme si dali krátku prestávku a preventívne po kalíšteku jadrového paliva. Aby sme neprechladli. Povesť o tatárskych hordách , podľa ktorých nesie lúka meno, nevedel rozpovedať nikto. Tak sme sa mlčky pobrali ďalej. To sa už stúpa po drevených schodíkoch a obdivujú sa bizardné andenzitové skaly, svedkovia sopečného pôvodu Sitna.   

Na vrchole sa nachádza rozhľadňa Andreja Kmeťa, ale keď sme tam dorazili bola zavretá, takže z rozhliadania sa po okolí z rozhľadne nebolo nič. Zato objekt poniže, ktorý bol dlhé roky rozostavaný a nefunkčný, bol v prevádzke. Síce len jeho menšia časť, ale predsa. Bolo tam príjemne teplo a dala sa tam objednať káva, čaj a čapované pivo. Dobre nám padlo trochu si posedieť v teple a pozerať von oknom ako je tam mizerne. Veď sme sa aj zasedeli. Z turistického hľadiska to bola žalostná bilancia. Štyridsať minút do kopca, dve hodiny vysedávania na chate a tridsať minút zostup k autu. Viac sme sedeli ako kráčali. Ale niekedy sa stávajú v turistike aj takéto zvláštnosti.

Cesta nazad ubiehala vo veselej atmosfére a dokonca sa miestami aj ozýval spev v našej „búde“. Zastavili sme sa ešte po ceste na obedo-večeru v motoreste „U Pacha“, poriadne sme sa posilnili a pomaličky driemkajúc sme sa presunuli domov.